Experiment s názvom „koxy“

Poštolkove nohavičky! Pri vyslovení tohto názvu mi životný optimizmus matky čerstvého novorodenca šesť krát klesol na bod mrazu. Malá, plátenno – gumenná plachtička so šnúrkami...

Koľko som sa s ňou nabojovala, kým som sa ju vôbec naučila správne zaväzovať na všetky tie vypasené brušká – poniektoré aj s refluxom. Nadvihnúť ritku, vložiť inštrument vystlaný plienkami v správnej veľkosti, šírke a dĺžke, preložiť navrch, a potom už len artistické číslo – šmah a šnúrka musela opísať závratnou rýchlosťou kruh okolo telíčka a ešte rýchlejšie sa zaviazať.

Nevídaný odpor

Moje detváky mali všetky – okrem jediného – k poštolkám nevídaný odpor a tak miera vynachádzavosti, ako sa ich zbaviť, rástla priamo úmerne ich vekom. Časom som to vzdávala – kto by stíhal systematicky po polhodine zachraňovať spoločenský status onoho produktu? Nadôvažok – v lete mi bolo tých mojich chrobákov aj ľúto, aby sa škvarili v poštolkách ako v novodobých pekáčikoch...

Kto však poštolky miloval, boli naši ortopédi.

Kým oni asi aj kávu pili na rozprestretých poštolkových nohavičkách od samej lásky, menej tej lásky sa dostávalo subjektom, ktoré predmet ich nehy používali. O ich matkách už ani nehovoriac. Prísť teda bez poštoliek na kontrolu bolo ako podpísať si verejný rozsudok smrti a človek by v tom okamihu radšej sedel týždeň v levočskej klietke hanby na námestí, ako počul tie nie veľmi ľudské vyjadrenia sa.

Jednoducho – boli sme všetky strašne nemožné matky, pýtali sme sa hlúposti, (nakoniec - pýtať sa bolo zakázané, a vôbec rozprávať okrem pozdravu), nemali sme fľašu ani cumeľ pri vyšetrení a pramálo pani MUDR. HADR. PUDR. zaujímalo, že dieťa je dojčené, cumeľ ani nevidelo (fľašu detto), a pretože sedíme na tej šialenej chodbe už 2,5 hodiny a ja ekologicky dojčím, aj akosi vyhladlo...  A koľko chladu a irónie bolo v slovách „...vaše dieťa má krivé nohy, mamička, ak ho nebudete riadne baliť, .......“

Všetky, čo sme mali malé deti, sme si pred návštevou onej ambulancie zúfali a deň predtým sme to len predýchavali... zážitky sme mali na 80% rovnaké. Najhoršie na tom bolo, že nebolo možné s pani doktorkou diskutovať o alternatíve alebo nutnosti tých nešťastných poštoliek, a to i napriek tomu, že už bol jasný aj z odborných kruhov ich koniec. Občas to bolo tragikomické: z pôrodnice nás prepustili s pamperskou, lebo to takto stačí.... a u ortopéda sme schytali, lebo dieťa nie je balené naširoko – do poštoliek.

A v tomto stave mi bolo dožičené sa vzbúriť.

Môže za to paradoxne kamoška, ktorá ma naočkovala myšlienkou voľných nožičiek bez poštoliek – ona ich už nestihla odrebelvoať. A tak, akonáhle sa mi narodil náš najmladší, všetky nachystané poštolky som pred očami celej rodiny hodila na krk inžirierovi Košovi so sladkým úsmevom.

Žilo sa nám bez poštoliek skvele!

A čuduj sa svete – aj nohy boli v poriadku, a dodnes aj sú. Keby som to ja len tušila... Pani doktorke sme dali adieu po druhej návšteve – bez jediného dňa v plienkovom obklade. (...že sme poštolky mali na sebe len 2x pri návšteve ortopédie, som jej na nos nevešala – až taká odvážna som nebola.) Hádam ani nemusím rozprávať, že nám vôbec nechýba. Jedine mi je smutno, že som ten odpor urobila tak potichu a veci sa de facto nezmenili. 

Ilustračné foto: sxc.hu